vyber si chatu ...
- chata Plesnivec
- chata pri Zelenom plese
- Skalnatá chata
- Zamkovského chata
- Téryho chata
- Zbojnícka chata
- Rainerova útulna
- Bílikova chata
- Sliezky dom
- Chata na popradskom plese
- Majláthova chata
- chata pod Rysmi
- chata pod Soliskom
- Ťatliakova chata
- Žiarska chata
- chata Zverovka
- chata pod Kráľovou hoľou
- chata M.R.Štefánika
- Kamenná chata
- útulňa Ďurková pod Chabencom
chata Plesnivec
Prvá zmienka o chate v Doline siedmich prameňov je z konca 18.storočia, kedy si zlatokop Dreschler, obyvateľ neďalekých Rakús postavil v doline, v blízkosti siedmich prameňov, zrub. Neskôr v roku 1892 na tomto mieste postavili nový zrub „kolári“, ktorí v doline ťažili vynikajúce javorové drevo na výrobu kolies a náradia. Aby sa mali kde uchýliť v prípade zlého počasia, postavili si malú chatku. Túto používali aj pastieri, ktorí pravidelne chodievali pásť ovce a jalovice na Predné Meďodoly, Kopské sedlo a Zadné Meďodoly. Až v roku 1932 obyvateľ Spišskej Belej Tibor Gresch, člen Karpatského spolku a veľký milovník Tatier, prenajal pozemok od mesta Spišská Belá a zo starej chatky zriadil turistickú chatu s názvom Plesnivec. V r. 1936 postavil poschodie, kde boli dve spoločné spálne a štyri izby pre bohatších hostí. Spolu tu bolo 50 miest na spanie. Slávnostné otvorenie novej chaty bolo 26. júna 1938.
Po skončení vojny musel Tibor Gresch opustiť Slovensko. Od tejto doby chata začala chátrať. V roku 1948 bola znárodnená. Turistom slúžila do roku 1953. Od tohto roku prevzal chatu do správy Správa TANAP-u a pre verejnosť ju zatvorila. O chatu sa starala pani Eva Ružičková – Kasická z Prahy. Z chaty bola zriadená meteorologická stanica. Počas letných mesiacov navštevovali chatu botanici, biológovia z Masarykovej univerzity v Brne a Vysokej školy pedagogickej v Plzni. Túto dolinu si vybrali kvôli najbohatšiemu zastúpeniu rastlinných druhov v Tatrách. Pani Eva Kasická spolu s manželom pôsobila na chate až do dôchodku v roku 1978. Odvtedy bola chata prázdna a pustá.
Až v r. 1993 chatu dostalo do vlastníctva opäť Mesto Spišská Belá. Mesto prenajalo chatu jej súčasnému chatárovi p. Jánovi Matavovi zo Spišskej Belej a schválilo mu časť finančných prostriedkov na rekonštrukciu chaty. Ján Matava so svojimi priateľmi a rodinnými príslušníkmi najprv upravil cestu, opravil mosty cez potok Čierna voda, vymenil strechu, prehnité trámy a chatu zaizoloval. Nasledovali práce vo vnútri. Na jar 1994 výkop pre kanalizáciu, výmena všetkých okien, ukladala sa dlažba, interiérové úpravy chata sa obila šindľom. V r. 1995 bolo v celej chate zavedené ústredné kúrenie, v r.1996 postavili čističku odpadových vôd, boli dokončené sociálne zariadenia. Záverečné práce v chate a v jej okolí sa skončili v roku 1997. Chata dostala svoj symbol plesnivca a svoje pôvodné meno. Bola skolaudovaná, 4. októbra 1997 slávnostne vysvätená a znovu slúži všetkým.
nadmorská výška: 1290m.n.m
chata pri Zelenom plese
Prvá chata v tejto oblasti vznikla v roku 1876 v Predných Meďodoloch. Postavil ju Uherský karpatský spolok, premiestil ju k Zelenému plesu, ale za 3 roky zhorela. Chata na terajšom mieste vznikla v roku 1894 a bola najprv pomenovaná po kniežaťu Fridrichovi. Po prvej svetovej vojne bola ešte rozšírená, aby uspokojila všetkých turistov prichádzajúcich do Vysokých Tatier.
Po druhé svetovej vojne sa stala majetkom Klubu československých turistov a lyžiarov a začali sa o ňu starať nájomníci až do roku 1948, kedy bola znárodnená. V tej dobe bola rekonštruována a rozšírená. V roku 1950 v jej názvu zakotvilo meno Alberta Brnčala, tragicky zomrelého predsedu Slovenského horolezeckého zväzu. V ďalších rokoch bola vybavená ústredným kúrením, upravila sa i prístupová cesta pre zásobovanie terénnymi vozidlami. Po roku 1989 bol chate navrátený názov “Chata pri Zelenom plese”. predtým Brnčalova chata.
nadmorská výška: 1551m.n.m
Skalnatá chata
Chata príbehov... Ten náš sa začal písať už roku 1841, keď štyria sliezski turisti s horskými vodcami Jakubom Luxom a Michalom Stüberom upravili a obmurovali priestor pod previslou skalou. Tak vznikol prvý priestor slúžiaci na prenocovanie, najmä pre turistov smerujúcich na Lomnický štít. O pár desaťročí neskôr, v roku 1915, boli provizórne priestory na podnet Uhorského karpatského spolku upravené na útulňu, v ktorej mohlo prenocovať 20 – 25 osôb. Hlavný krok k súčasnej podobe chaty nastal v roku 1932, keď Kavernu (tak sa vtedy predchodkyni Skalnatej chaty vravievalo) prevzal Klub československých turistov. Skalnatá chata sa tak prvý raz stala celoročne prevádzkovanou chatou s prvým chatárom Michalom Tomčíkom a jeho manželkou Zuzanou. Tí viacerými prestavbami upravili objekt chaty a vďaka ich starostlivosti o návštevníkov získala chata povesť jedného z najvyhľadávanejších miest v Tatrách. Jednou z hlavných udalostí v histórii chaty bolo uvedenie do prevádzky visutej lanovky z Tatranskej Lomnice v roku 1937. I napriek krásnej polohe a obľube chata často menila chatárov. Veľkou prestavbou prešla v rokoch 1953 – 1955 pod vedením Rudolfa Preslera. I napriek tomu bola v roku 1972 vyhlásená za nespôsobilú prevádzky a ďalej slúžila ako sklad.
Celý náš chatársky príbeh sa začal v roku 1981, kedy sa na bývalej Chate kpt. Nálepku (dnes Zamkovského chata) stal chatárom Pavol Siska (brat Boženy Kulangovej, manželky doterajšieho chatára Laca Kulangu). Paľo zahynul pri zásobovaní chaty v roku 1982. Odvtedy do prvej polovice deväťdesiatych rokov chatárčili na Zamkovského chate manželia Laco a Božena. Bolo to niekedy okolo roku 1993, kedy prišli na nápad zrekonštruovať zdevastovanú a opustenú Skalnatú chatu. Nasledovalo niekoľko rokov intenzívnej rekonštrukcie, až Skalnatá chata bola uvedená do dnešnej podoby. Laco Kulanga bol na nej chatárom do 14. septembra 2020, kedy nás po vyše 50 rokoch na tatranských chatách navždy opustil. Dnes som pokračovateľom tejto tradície ja, syn Pavol. Na Zamkovského chatu ma rodičia začali nosievať od mojich 1. narodenín, teda na týchto dvoch chatách sa vyskytujem nepretržite 37 rokov. Je mojím cieľom, aby chata dýchala ľudskosťou, príbehmi a všetkým, čo k Tatrám patrí. Tešíme sa na vás so všetkými, ktorí prispievajú k skrášľovaniu jednej z najstarších tatranských chát. Tá počas jesene a začiatku zimy 2020 prechádza 1. fázou rekonštrukcie. Okrem mnohých technických zmien, tou najviditeľnejšou bude opätovné spustenie poskytovania ubytovania od januára 2021. Počas jarnej mimosezóny nás čaká jej pokračovanie, a to kompletnou rekonštrukciou sociálnych zariadení a okolia chaty. V pláne máme aj množstvo kultúrnych, športových a edukatívnych podujatí. No tie prídu na rad, až odložíme náradie a trochu si vydýchneme. Držte nám teda palce, budeme vďační za návštevu každého z vás...
Laco Kulanga, legenda vysokohorského nosičstva (*20. 8. 1949 +14. 9. 2020). Vyše 50 rokov strávených nosením na tatranské chaty, 38 rokov chatárom. Na tatranské chaty už vyniesol takmer čokoľvek. Rekordné vynášky: Zbojnícka chata (1 960 m n. m.) 141 kg, Téryho chata (2 015 m n. m.) 151 kg, Zamkovského chata (1 475 m n. m.) 207,5 kg a Skalnatá chata (1 725 m n. m.) 211 kg. Svojrázny, povestný vetou „Slová sú zbytočné” (nečudujme sa – po toľkých rokoch medzi skalami). No tí, čo si s ním mali príležitosť posedieť pri stole a pootvoríl im svoj svet nespočetných príbehov z hôr, majú na čo spomínať...
nadmorská výška: 1725m.n.m
Zamkovského chata
V ústí Malej Studenej doliny, pod Lomnickým hrebeňom, vo výške 1475 m n. m., vyrástla v roku 1943 drevená chata. Postavil ju Štefan Zamkovský (1907 – 1961), pôvodom z Levoče, ako vlastný súkromný podnik. Bol vyučený fotograf. V Tatrách si však našiel prácu nosiča na Téryho a Zbojníckej chate. V rokoch 1929 až 1938 nadobudol povesť najlepšieho slovenského horolezca. Získal oprávnenie horského vodcu a zložil lyžiarske cvičiteľské skúšky. Vďaka pracovitosti a schopnostiam, ktoré preukázal ako horský nosič, ho prijal Klub československých turistov v roku 1936 za spoluchatára (s Jánom Kociánom) na Téryho chatu. Tam ostal do roku 1942, kedy si zaumienil vybudovať chatu v ústí Malej Studenej doliny. Bol to dvojpodlažný objekt. Prízemie tvorila jedáleň, kuchyňa a byt chatára. Hosťovské izby boli na poschodí. Chatu spravoval jej majiteľ, Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou. Chata nemala oficiálny názov, ale z atmosféry, ktorú manželia vytvárali svojou srdečnosťou a z povesti Štefana Zamkovského, špičkového tatranského horolezca, vynikajúceho horského vodcu a obetavého záchrancu, prirodzene vyplývalo, že ju nik nepoznal ináč než Zamkovského chatu.
Okrem turistov a horolezcov sa na chate počas druhej svetovej vojny často zdržiavali politickí utečenci z obidvoch strán Tatier a našli tu úkryt manželky a deti partizánov z tatranských osád. Radosť Zamkovských z vlastnej chaty netrvala dlho. Po “víťaznom februári” 1948 ju znárodnili a manželia Zamkovskí s malou dcérou ju museli ako “kapitalisti” nespravodlivo opustiť. Roku 1951 pri preberaní chaty Slovakotourom ju premenovali na Chatu kpt. Nálepku, aby nič nepripomínalo jej staviteľa a pôvodného majiteľa. Zamkovský s manželkou po znárodnení vlastnej chaty pracoval do roku 1950 na Bilíkovej chate, potom však na základe bezoľadných politických kritérií musel opustiť územie Vysokých Tatier. Domáci turisti a horolezci, ktorí poznali minulosť chaty, ju aj naďalej nazívali, väčšinou skrátene “Zamka”.
Kapitán Ján Nálepka (1912 – 1943), v civile učiteľ, mal zásluhy v protifašistickom odboji. Ako dôstojník slovenskej armády na východnom fronte prebehol na sovietsku stranu. Padol v boji pri ukrajinskom meste Ovruč ako partizánsky veliteľ. K chate vo Vysokých Tatrách však nemal žiaden vzťah. Preto 14. marca 1991, na podnet Júliusa Andrášiho (1925 – 1995) a Ivana Bohuša st. (1924), prerokovala názvoslovná komisia pri Mestskom zastupitľstve Vysoké Tatry v Starom Smokovci návrh na obnovenie pôvodného názvu chaty. Zaujala k nemu súhlasné stanovisko. V tom čase chatu spravovala Tatranská správa účelových zariadení v Novom Smokovci. Chata mala 28 lôžok v štvorposteľových izbách.
Správa účelových zariadení dala v máji 1989 do prevádzky malú vodnú elektráreň, ktorá v letných mesiacoch nahrádza dieselový agregát, čím ročne ušetria okolo 2 000 litrov nafty.
Dňa 1. mája 1991 založili pokračovatelské zväzy bývalého Klubu slovenských turistov a lyžiarov spoločnosť Slovenské Karpaty, ktorá dočasne prevzala správu aj nad Zamkovského chatou. V rámci reštitúcie, začiatkom roku 1993, ju vrátilidedičom Štefana Zamkovského. Od roku 1996 pôsobila na Zamkovského chate vo funkcii správcu Ing. Jana Kalinčíková, rodáčka z Považskej Bystrice. V roku 2003 sa stala aj majiteľkou chaty. V súčasnosti je v objekte 6 izieb s 25 lôžkami a spoločnými sociálnymi zariadeniami. Na prízemí chaty je kuchyňa a útulná jedáleň. Hostia, najmä v letných mesiacoch, si radi posedia aj na upravenej terase pred vchodom do chaty. Zamkovského chata je vykurovaná ústredným kúrením s kotlom na pevné palivo (koks, drevo). Chatu zásobujú nosiči, tovar vynášajú zo skladu na Hrebienku. Chata je ohlasovacou stanicou horskej služby.
P
nadmorská výška: 1475m.n.m
Téryho chata
Téryho chatu dal postaviť v roku 1899 Uhorský karpatský spolok na základe osobnej iniciatívy Edmunda Téryho (1856 – 1917). Edmund Téry bol banskoštiavnicky lekár, ale aj priekopník horolezectva, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky. Malú Studenú dolinu navštevoval už ako študent a ako 20ročný urobil prvovýstup na Prostredný hrot. Výstavbu chaty propagoval v tlači, aj ako funkcionár Uhorského Karpatského spolku.
Projektantom chaty bol významný spišsko-sobotský architekt a staviteľ Gedeon Majunke. Viac ako 50 ton materiálu bolo treba vyniesť na chrbtoch nosičov na výstavbu chaty. 125 robotníkov sa striedalo pri prácach. Téryho chata bola slávnostne otvorená 21. 8. 1899.
Do roku 1933 to bola najvyššie položená chata v Uhorsku. Od roku 1936 je Téryho chata ako prvá vo Vysokých Tatrách otvorená celoročne. V medzivojnovom období chatu prevádzkoval Klub čsl. turistov, počas vojny a po nej Klub slovenských turistov a lyžiarov. V roku 1944 spravovali chatu slovenskí vysokoškoláci- horolezci, ktorí tu ukrývali poľských odbojárov i sovietskych utečencov.
V rokoch 1983-84 prešla chata rozsiahlou rekonštrukciou, ale napriek tomu si dodnes zachovala svoj typický vzhľad podľa Majunkeho koncepcie z prelomu storočí.
nadmorská výška: 2015m.n.m
Zbojnícka chata
Teodor Posewitz (1851 – 1917), ktorý pôsobil v Uhorskom geologickom ústave, pracoval na geologickom mapovaní Vysokých Tatier a venoval sa tatranskej histórii. Bol autorom niekoľkých sprievodcov po Vysokých Tatrách a roku 1907 uverejnil v spišskom týždenníku Szepesi lapok článok „Jedálňou vybavená chata vo Veľkej Studenej doline“, v ktorom uvažuje o potrebe vhodnej turistickej základne. Obavy pred vysokými stavebnými nákladmi považuje za zbytočné a konštatuje, že chatu by mohli postaviť za 15 000 korún. Iniciatívy sa však neujal UKS, ale štátna lesná správa v Liptovskom Hrádku. Pre výstavbu poľovníckej chaty vybrali miesto na Zbojníckej pláni, pri Sesterskom plese, vo výške 1 960 m. n. m. Vyrástla tu jednoduchá stavba z kameňa s mierne zošikmenou strechou. Interiér tvorili prične a od roku 1910 aj kovová piecka. Chatku smeli využívať aj turisti. Návštevnosti Veľkej Studenej doliny napomohlo sprístupnenie Hrebienka pozemnou lanovkou roku 1908 a vybudovanie turistického chodníka Prielom kežmarským oddielom Karpatského spolku v roku 1912. Lesný erár postavil o rok neskôr na Strelecké polia chodník, ktorý bol v dvadsiatych rokoch minulého storočia aj značkovaný. V rokoch 1935-1936 vznikol chodník ostravského Klubu československých turistov Ostravská cesta – z Malej Studenej doliny cez Priečne sedlo a Strelecké polia.
Roku 1924 sa stal nájomcom chaty KČST, ktorý prikročil k jej prestavbe a rozšíreniu. Chata získala jednu miestnost a zastrešenú verandu. Kapacita bola v tom čase 20 lôžok, prvým nájomcom bol Dezider Palkovič, ktorý obhospodaroval chatu počas letných mesiacov, od roku 1927. Chatu do roku 1933 označovali podľa jej pôvodného určenia „lovecká chata“, alebo podľa polohy „útulňa nad Dlhým plesom“, či „útulňa KČST vo Veľkej Studenej doline“. Poľskí horolezci a turisti chladnú kamennú budovu žartovne nazývali ,Truparnia“ (márnica). Chatár Peter Tomčík tu prenocoval s priateľom z ústredia KČST 9. apríla 1933. V tých časoch to nebolo bežné, chata bývala v zimných mesiacoch uzavretá. Múry boli podchladené a cez netesnosti prenikal studený vietor a sneh. Peter Tomčík po prebdenej noci údajne prehlásil, že bývanie v tejto chate je vhodné len pre zbojníkov. Pri spiatočnej ceste z Veľkej Studenej doliny pripevnili na strom pri chate Kamzík smerník s nápisom ZBOJNÍCKA CHATA. Michal Tomálk (1906 1987), ktorý roku 1933 pomáhal na chate bratovi Petrovi, vo svojich spomienkach uviedol, že v tomto čase pomenovali podľa Zbojníckych plies aj chatu“. Verejnosť si názov rýchlo osvojila, keďže chata stojí v spodnej časti Zbojníckej pláne. V zimnej sezóne 1933/34 po prvýkrát otvorili Zbojnícku chatu v celoročnej prevádzke. Budova po úpravách v roku v roku 1936 pozostávala z priestrannej kamennej nocľahárne s 28 lôžkami a z pristavanej hospodárskej časti, kde bol aj byt chatára.
Počas druhej svetovej vojny spravoval Zbojnícku chatu Edo Kirchner s manželkou. V prvých povojnových rokoch boli chatármi Vladimír Lang a po ňom František Barilla, ktorý roku 1948 za pomoci technického oddelenia vtedajšieho majiteľa, Klubu slovenských turistov a lyžiarov, vykonal na Zbojníckej chate ďalšie rekonštrukčné práce.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola veľmi vysoká návštevnosť Tatier. Väčšina chát kapacitne nevyhovovala. To platilo aj o Zbojníckej chate. Vtedajší majiteľ, Interhotel Tatry, pod ktorý patrili veľké prosperujúce hotely, považoval vysokohorské chaty za príťaž. Zbojnícka chata fungovala do roku 1982 len vďaka obetavosti vtedajších chatárov, Bela Kapolku a Ľudovíta Záhora. Vtedy sa nový prevádzkovateľ, Tatranská správa účelových zariadení ČSZTV, podujal na rozsiahlu rekonštrukciu. Rozsiahlu rekonštrukciu ukončili v júni 1985 a slávnostné otvorenie sa konalo 8. novembra 1986 za účasti asi 200 pozvaných hosti. Po rekonštrukcii sa stala Zbojnícka chata najlepšie vybavenou vysokohorskou chatou vo Vysokých Tatrách. Okrem iných priestorov získala jedáleň pre 60 stravníkov, kotolňu na ústredné kúrenie, gravitačný vodovod, elektrocentrálu a rádiové spojenie s Horskou službou. Vznikla samoobslužná kuchynka pre ubytovaných hostí a sušiareň šatstva. Tatranskú premiéru mali slnečné kolektory na ohrev vody.Roku 1991 Zbojnícku chatu prevzal Klub slovenských turistov a Slovenský horolezecký spolok JAMES. Vynovená chata neslúžila dlho. V noci zo 14. na 15. júna 1998, keď bolo potrebné zakúriť v kozube, ju úplne zničil požiar. V tom čase bol na chate okrem personálu len jeden poľský turista. Našťastie nedošlo k zraneniam, no svedkovia nešťastia si zachránili len oblečenie, ktoré mali na sebe. 26. júna vyviezli vrtuľníkom k zhorenisku veľký vojenský stan a drevenú montovanú chatku, ktorú dali do prevádzky 8. júla 1998. Bol v nej bufet, núdzový nocľah a stanica Horskej služby. Stan slúžil najmä brigádnikom. Rok po požiari, 30. júna 1999, po vybavení všetkých formalít, začal na starých základoch stavebný ruch. K dielu priložili ruky aj náhodní turisti, ktorí pomáhali najmä pri znášaní odpadu zo zhoreniska. Nie náhodou mal 14. ročník populárnej nosičskej súťaže, Sherpa ralley, cieľ pri zhorenisku Zbojníckej chaty. Súťažiaci mali za úlohu vyniesť 60 kg a v ženskej kategórii 20 kg štrku. 53 súťažiacich v oboch kategóriách takto vynieslo do cieľa vyše 2,5 t stavebného materiálu. Veľkú časť materiálu vyvážal vrtuľník. Koncom roka 1999 bola chata zastrešená a 21. decembra 1999 ju uviedli do skúšobnej prevádzky. Úplná kolaudácia bola 1. augusta 2001. Slávnostné otvorenie novej Zbojníckej chaty, vystavanej na starých základoch, bolo 20. októbra 2001.
nadmorská výška: 1960m.n.m
Rainerova útulňa
Ján Juraj Rainer, nájomca Starého Smokovca, bol prvý, kto objavil výhody poskytovania komplexných služieb hosťom, ktorí prichádzali na liečebný pobyt do Smokovca. Smokovec bol výhodným východiskom pre túry na Lomnický štít i do Malej a Veľkej Studenej doliny. Starolesnianska poľana poskytovala výhodné miesto na stavbu malej útulne, ktorá mohla poskytovať núdzové prenocovanie a ochranu pred nepohodou. Podujal sa najprv upraviť chodník zo Smokovca na Hrebienok. V roku 1863 vypracoval projekt chaty. O dva roky neskôr ju postavili. Bola z kameňa, s malými okienkami a jednou miestnosťou o rozmeroch 5 x 5,5 m. Vnútri bolo ohnisko a drevené prične. Chata neslúžila dlho. Keď Juraj Rainer zomrel začala chátrať. Hostia Starého Smokovca sa v roku 1876 vyzbierali na jej opravu. Na druhý rok prispel zbierkou Uhorský karpatský spolok. Opravili ju, ale už nelákala turistov.
Urbárnici zo Starej Lesnej využili príležitosť a so zámerom skvalitniť služby na obľúbenej Starolesnianskej poľane sa rozhodli postaviť najprv hájovňu, ktorá mala poskytovať služby aj turistom, ale potom zmenili projekt a vedľa Rainerovej chaty v roku 1884 postavili novú, ktorú nazvali Kamzík. Význam Rainerovej chaty poklesol, ale naďalej slúžila ako nocľaháreň pre vodcov, nosičov a študentov, neskôr ako sklad paliva, garáž i ako chlievik.
V roku 1980 bola Chata Kamzík asanovaná. Rainerová chata ostala opustená a zanedbaná. Bývalá Správa TANAPu ju v roku 1983 dala opraviť a zakonzervovať podľa projektu Ing. Igora Petra. Opravili múry, vymenili strechu, na vchod upevnili železnú mrežu, aby turisti mohli do nej nazrieť. V roku 1997 kežmarský stredoškolský učiteľ PhDr. Peter Petras si ju prenajal so zámerom urobiť z nej životaschopnú historickú pamiatku slúžiacu turistom. Postavil novú zadnú stenu chaty, vsadil nové okná, vymenil dvere, zrekonštruoval šindľovú strechu. Dňa 13. júna 1998 ju otvoril pre verejnosť. V chate zriadil informačné centrum TANAPu, malú expozíciu horolezeckého a nosičského náčinia a fragmenty z lyžiarskej histórie. V roku 2000 prívaly snehu chatu poškodili. V roku 2003 ju chatár znovu rekonštruoval a rozšíril o podkrovné priestory na núdzové prenocovanie. Chata v súčasnom stave predstavuje cenný doklad starej tatranskej chatárskej histórie.
Rainerova chata s novou podobou sa stala jednou z najvyhľadávanejších tatranských chát. Chatár začal usporadúvať rôzne podujatia. Vznikla tradičná nosičská súťaž Nosičská próba. Jej cieľom je so 70 kg i 100 kg krošňou prejsť 300 metrovú trasu v blízkosti chaty. Súťaže sa zúčastňujú desiatky odvážlivcov. Na oslavu sviatku Troch kráľov pred chatou každý rok postaví zo snehu a ľadu betlehem a usporadúva slávnosť Klaňania sa Troch kráľov za účasti folklórnej skupiny z Lendaku a stoviek turistov.
nadmorská výška: 1301m.n.m
Bílikova chata
Na mieste Bilíkovej chaty predtým stála od roku 1875 Ruženina chata a v roku 1884 k nej pribudol väčší turistický hotel. Po požiari oboch budov v roku 1893 tu postavili dva nové hotely, ktoré však v roku 1927 vyhoreli.
Po požiari roku 1927 sa prestalo rátať s vybudovaním prosperujúcich Studenopotockých kúpeľov na Kancli pri Hrebienku. Pozemok, na ktorom stáli budovy odkúpil v tom istom roku Dr. Michal Guhr ml. a daroval ich kežmarskej sekcii Karpathenvereinu, ktorá tu postavila na Guhrov podnet drevenú chatu. Chata mala byť prispôsobená predovšetkým potrebám a finančným možnostiam mládeže. O stavbe na Kancli sa rozhodlo 2. septembra 1933 a stavbu zrealizoval kežmarský staviteľ Oskar Zuber. Na prízemí bola jedáleň, kuchyňa a ostatné prevádzkové priestory a horné podlažia tvorili ubytovaciu časť. Dr. Guhr sa slávnostného otvorenia chaty, ktoré bolo 22. decembra 1934, nedožil. Chata však niesla jeho meno – Guhrov mládežnícky a turistický domov, neskôr v jednoduchšej podobe Guhrova chata.
Už roku 1936 chatu pôdorysne rozšírili. Práce na prístavbe viedol Štefan Klocok z Kežmarku. V prístavbe vznikla nová jedáleň a kapacita sa zvýšila zo 40 na 58 lôžok. Roku 1946 chatu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov a po rozhodnutí jeho ústredného výboru ju premenovali na Bilíkovu chatu KSTL. Pavol Bilík (1916-1944) bol inšpektor finančnej stráže vo Vysokých Tatrách a aktívny lyžiarsky pretekár KSTL. Ako účastník Slovenského národného povstania bol v boji nad Horným Smokovcom zajatý Nemcami a 7. septembra 1944 popravený v kežmarskom mestskom hrade. Po skončení vojny mu na chate odhalili pamätnú tabuľu.
Po druhej svetovej vojne chata prešla opäť väčšou rekonštrukciou a v susedstve postavili samostatný barak turistickej nocľahárne. Spolu s barakom sa kapacita ubytovania zvýšila na 108 lôžok. Ďalšia rekonštrukcia nasledovala v roku 1955, keď bolo nainštalované ústredné kúrenie, pod nocľahárňou vybudovali umyváreň a toalety a exteriér baraku obložili drevom. V šesťdesiatych rokoch boli pridané sprchové kútiky a do každej izby nainštalovali studenú a teplú vodu. Postavili novú terasu pozdĺž budovy. Práce boli dokončené v roku 1965 a kolaudačná komisia sa vyjadrila, že Bilíkova chata sa stala najlepšie vybavenou chatou vo Vysokých Tatrách.
Posledná veľká rekonštrukcia sa uskutočnila v roku 1992. Štít budovy zdvihli o meter a zastrešili verandu nad priečelím, čím získali ďalšie vnútorné priestory. Do budovy tiež zaviedli plyn.
Prvými správcami chaty boli Ing. Gabriel Kégel a Albert Duchoň. Najdlhšie zo všetkých chatárov tu pôsobil Rudo Kacian, ktorý prišiel na Bilíkovu chatu v roku 1948 a do dôchodku odchádzal v roku 1977. V súčasnosti chata zmenila charakter a z turistického ubytovania sa stal skôr hotelový typ ubytovania, vrátane apartmánov. Kapacita sa znížila na 29 lôžok plus 1 prísteliek, ale zato sa zvýšil komfort a pribudli sociálne zariadenia.
nadmorská výška: 1255m.n.m
Sliezky dom
Prvá kamenná stavba
História Sliezskeho domu sa začala písať v roku 1871, kedy bola na jeho mieste postavená prvá kamenná budova. Tú však už o tri roky neskôr zmietla snehová lavína. Neskôr ju nahradila prízemná novostavba s celkovo ôsmimi izbami, z toho štyrmi hosťovskými. Súčasťou objektu boli dva sklady, kuchyňa a maštaľ pre dve kravy, ktoré zásobovali prevádzku čerstvým mliekom. Budovu slávnostne otvorili 2. júna 1895.
V rokoch 1907 a 1908 bola pôvodná chata rozšírená o priestrannú prístavbu, čím Sliezsky dom zvýšil svoju kapacitu na 40 lôžok. Jeho prevádzka bola počas roka od 15. júna do 15. septembra.
Sliezsky dom bol dejiskom priekopníckych lyžiarskych školení a počas prvej svetovej vojny slúžil ako výcvikové stredisko horských vojenských oddielov. Velická dolina rokmi postupne získavala na popularite a Sliezsky dom sa stal ideálnym východiskovým bodom na výstup na Gerlachovský štít. Aj vďaka tomu sa dočkal ďalšej prestavby, ktorá trvala až do roku 1959. Vynovená chata poskytovala ubytovanie v jednoduchých nocľahárňach pre 12 osôb a na komfortnejšie ubytovanie v 3- až 4-lôžkových izbách so skriňami pre dovedna 103 ľudí. Pohodlie ubytovaných hostí sa výrazne zvýšilo zavedením studenej aj teplej vody, elektriny a ústredného kúrenia. Vynovená chata však turistom neslúžila dlho. V roku 1962 ju zasiahol požiar a v priebehu jedinej noci úplne vyhorela.
V roku 1965 začala výstavba ,,Paláca pod Gerlachom“. Nový hotel uviedli do prevádzky o tri roky neskôr. V čase otvorenia mal nový Sliezsky dom kapacitu 130 lôžok, neskôr sa zvýšila až na 148 lôžok. V roku 1988 bol hotel sprivatizovaný, nový majiteľ však nemal dostatok finančných prostriedkov na jeho prevádzku, a tak hotelové dvere zostávali pred hosťami často zatvorené.
Sliezsky dom prešiel v rokoch 2009 až 2011 kompletnou rekonštrukciou a na jeho mieste dnes stojí najvyššie položený horský hotel s komplexnou ponukou služieb pre individuálnych aj firemných klientov. Vďaka citlivému architektonickému prístupu si exteriér aj interiér hotela zachovali tradičný tatranský štýl, ktorého atmosféru ešte zvýrazňuje použitie kvalitných prírodných materiálov a fotografií Vysokých Tatier od Ladislava Janigu.
Vysoký štandard ubytovacích služieb dopĺňa jedinečná gastronómia v hotelovej a la carte reštaurácii a wellness centrum s neopakovateľným výhľadom na Velické pleso. Hotel sa snaží vyjsť v ústrety aj menej náročným turistom, pre ktorých poskytuje ubytovanie v turistickej ubytovni s kapacitou 12 lôžok.
Horský hotel Sliezsky dom je vďaka svojej výnimočnej polohe a komplexnosti služieb vhodný pre každého, kto hľadá oddych a súkromie mimo tradičných turistických centier. Výborné podmienky poskytuje aj na organizáciu rodinných osláv, svadieb a firemných eventov. V letnom období je pre hostí k dispozícii aj samoobslužná reštaurácia a vonkajšia terasa s výhľadom na Velickú dolinu.
Vysoký štandard ubytovacích služieb dopĺňa jedinečná gastronómia v hotelovej a la carte reštaurácii a wellness centrum s neopakovateľným výhľadom na Velické pleso. Hotel sa snaží vyjsť v ústrety aj menej náročným turistom, pre ktorých poskytuje ubytovanie v turistickej ubytovni s kapacitou 12 lôžok.
Horský hotel Sliezsky dom je vďaka svojej výnimočnej polohe a komplexnosti služieb vhodný pre každého, kto hľadá oddych a súkromie mimo tradičných turistických centier. Výborné podmienky poskytuje aj na organizáciu rodinných osláv, svadieb a firemných eventov. V letnom období je pre hostí k dispozícii aj samoobslužná reštaurácia a vonkajšia terasa s výhľadom na Velickú dolinu.
nadmorská výška: 1670m.n.m
chata na popradskom plese
Chata pri Popradskom plese má dlhú históriu. V roku 1876 schválilo predsedníctvo Uhorského karpatského spolku stavbu turistickej chaty pri Popradskom plese. Odovzdali ju do užívania až po troch rokoch - 4. augusta 1879. Pomenovali ju Majláthova chata na počesť liptovského podžupana a I. podpredsedu liptovskej odbočky Uhorského karpatského spolku Vojtecha Majlátha, ktorý sa najviac zaslúžil o jej výstavbu. V inojazyčnej literatúre mala rôzne názvy (poľ. Schronisko Majlatha, maď. Majláth ház, Majláth- gunyhó, Majláth-kunyhó, nem. Majláth-Hütte, Mailáth-schutzhütte, Majláth-haus am Poppersee). Onedlho po postavení 18. júla 1880 vyhorela. Na svedomí ju mali, údajne, bylinkári, ktorí sa báli turistov, ktorí začali túto časť Tatier navštevovať a chceli ich odohnať zo svojho "kráľovstva".
Po vyhorení, neďaleko pôvodnej chaty, ešte v tom istom roku postavili nad rázcestím chodníkov do Žabej a Hincovej doliny provizórnu drevenú Hincovi kolibu, ktorá slúžila 15 rokov.
Zakrátko na mieste vyhorenej chaty v roku 1881 stála už nová Chata pri Popradskom plese. Staval ju Uhorský karpatský spolok. Keďže ju oficiálne nepomenovali, zdedila meno po svojej predchodkyni - Majláthova chata. O niečo neskôr sa ujalo pomenovanie Chata pri Popradskom plese (poľ. Popradszkie Schronisko, Schronisko nad Popradzkim Stawem, maď. Poprádtavi menház, Popráditaví menedkház, nem. Poppersee-hütte). Chata bola z kameňa. Boli v nej tri miestnosti. Od roku 1884 bol v nej stály chatár. V roku 1890 vyhorela.
Na stavbu novej sa podujal batizovský statkár František Máriássy. Jeho chata bola zo žuly a dreva. Bola v prevádzke od roku 1892 do roku 1897.
V roku 1897 prevzalo majetky Mariassyovcov javorinské knieža Hohenlohe a s nimi aj Mengusovskú dolinu a Chatu pri Popradskom plese. Nový majiteľ sa rozhodol vytlačiť turistov a chatu dal zbúrať. Verejná mienka ho však primäla k stavbe novej, v poradí už štvrtej chaty. Bolo to v roku 1899. Táto po niekoľkých prestavbách slúžila do roku 1961. V poslednej fáze ponúkala ubytovanie pre 150 turistov. Knieža Hohenlolhe počas výstavby chaty vyhlásil, že k nej nechá postaviť odbočku elektrickej železnice, ktorá sa mala odpájať pri dnešnej zástavke Popradské pleso. Nikdy sa táto myšlienka nerealizovala. V roku 1921 Hohenlohe chatu prenajal Klubu československých turistov. Od roku 1929 do roku 1947 chatu viedol bývalý čašník František Fiška (bol spolu s Otakarom Štáflom zakladateľom Symbolického cintorína), ktorý sa zaslúžil, aby k pôvodnej chate pribudla nocľaháreň. V roku 1951 dočasne prevzal chatu Oblastný zbor Slovakoturu v Starom Smokovci, ktorý ju premenoval na Chatu kpt. Morávku, ktorý padol v partizánskych bojoch počas druhej svetovej vojny na Grúniku. Jeho meno niesla do roku 1964. V rokoch 1950 – 1951 tu pôsobil ako chatár Vincent Hudáček, potom v rokoch 1952 – 1956 Viliam Lampart, po ňom prišli Spišiaci Štefan Vojčík a Kopinec. Boli tu v rokoch 1957 – 1960. Chata aj naďalej stála pri novom horskom hoteli. V roku 1961 nevydržala nápor snehu a pod jeho ťarchou sa zrútila. Vtedy ju spravoval chatár Ing. Vladimír Šimo. On odovzdával nový horský hotel do užívania. V roku 1963 prišiel na chatu Miroslav Jílek. Za jeho pôsobenia sa skončila história staručkej chaty, ktorá po postavení nového horského hotela slúžila ako zamestnanecká nocľaháreň pri Popradskom plese. Plamene ju zničili 25. októbra 1964. Zostali iba múry a komín.
Dňa 12. októbra 1957 sa začala výstavba nového horského hotela, ktorý odovzdali do prevádzky na Vianoce v roku 1961. Hotel postavili podľa projektov architektov L. Bauera a F. Čapku. Po Miroslavovi Jílkovi prišiel na chatu Ctibor Kováč. Bol tu v rokoch 1967 – 1970. Po ňom Ján Lehotský. Bol tu až do roku 1976. Potom sa chatári striedali častejšie. Pôsobili tu E. Olejník, B. Číder, A. Kaníz, J. Pačin, J. Lampart, v máji 1981 Ján Šmída s manželkou Vierou, ktorá bola dcérou jedného z prvých chatárov Václava Fišku. Boli tu do roku 1987, kedy ich vystriedal Peter Žiška. V roku 1990 prišiel na chatu Július Fabián, ktorý v roku 1995 prevzal chatu do ekonomického prenájmu od Interhotela Tatry. Koncom roku 1996 kúpil chatu JUDr. Pavol Lazár, od ktorého prevzal v septembri 1997 vedenie Tatranec Tomáš Petrík.
nadmorská výška: 1494m.n.m
www: chata na popradskom plese
Majláthova chata
Vďaka iniciatíve horolezca, geológa, podnikateľa, ale najmä milovníka Vysokých Tatier Dr. Pavla Lazara, začala od 26. marca 2011 verejnosti opäť slúžiť obnovená Majláthova chata. Stojí na pôvodnom mieste a je postavená podľa dobových fotografií a dokumentov. Jej názov nesie meno Vojtecha Majlátha, ktorého zásluhou bola v rokoch 1879 – 1880 vybudovaná „prvá“ Majláthova chata. Táto však, ani nie po ročnej prevádzke, zhorela. V roku 1881 na zhorenisku vyrástla nová chata, ale už pod názvom Popradská chata, alebo neskôr Chata pri Popradskom plese, ktorá v roku 1890 tiež vyhorela. V roku 1892 vznikla na tom istom mieste nová Popradská chata, ktorá však slúžila len päť rokov, keďže jej vtedajší vlastník knieža Hohenlohe, ako vášnivý poľovník, dal chatu zbúrať, aby z doliny vypudil turistov. Keď sa mu to ale nepodarilo, dal sám v roku 1899 postaviť novú chatu, ktorá potom slúžila verejnosti vyše šesťdesiat rokov. Chatu sčasti zničil sneh v roku 1961, keď sa pod jeho váhou preborila strecha a dielo skazy dokonal požiar v roku 1964. Od roku 1971 stál na tomto mieste iba bufet s občerstvením.V lete 2006 sa začali práce na obnovení Majláthovej chaty. Novopostavená Majláthova chata bola skolaudovaná 30.12.2010. Následne bola v roku 2014 chata ešte dobudovaná a rozšírená.
Chatu sčasti zničil sneh v roku 1961, keď sa pod jeho váhou preborila strecha a dielo skazy dokonal požiar v roku 1964. Od roku 1971 stál na tomto mieste iba bufet s občerstvením.V lete 2006 sa začali práce na obnovení Majláthovej chaty. Novopostavená Majláthova chata bola skolaudovaná 30.12.2010. Následne bola v roku 2014 chata ešte dobudovaná a rozšírená.
nadmorská výška: 1500 m.n.m
chata pod Rysmi
O potrebe chaty pod Rysmi sa hovorilo už koncom 19. storočia, ale pre technické a najmä finančné ťažkosti ju postavili až neskôr. Konkrétny podnet k výstavbe chaty v sedle Váha vyšiel roku 1930 počas Tatranskej výstavy vo Veľkej (dnes časti Popradu). Vtedy sa získal základ fondu v čiastke 10 000 Kčs. Hlavným argumentom pre výstavbu bola vysoká návštevnosť Rysov (v tom období okolo 25 000 turistov ročne). Pôvodne bola plánovaná jednoposchodová budova s nocľahárňami pre 50 turistov, reštauráciou a bytom nájomcu, ale aj jednoduchá útulňa bez hospodára. Navrhovatelia a zástancovia výstavby neboli jednotní ani v umiestnení chaty. Ako alternatíva prichádzalo do úvahy aj okolie Žabích plies. Krátko pred začiatkom výstavby chaty v sedle Váha ministerstvo školstva nariadilo vzhľadom na jeden z bodov Krakovského protokolu o utvorení poľsko-československého národného parku, podľa ktorého sa nesmelo stavať v hraničnom pásme, chatu situovať v Dolinke pod Váhou asi 100 m pod sedlom, na juhovýchodnom svahu Rysov.
Roku 1929 bol zverejnený harmonogram stavebných prác. V nasledujúcom roku plánovali opraviť starý chodník na sedlo Váha, roku 1931 vyniesť materiál a uložiť ho v dočasnom skladišti. Chatu pod Váhou stavala firma Jozefa Šašinku z Popradu. Materiál a pracovné sily prepravovala Tatranská elektrická vicinálna dráha na zastávku Popradské Pleso zdarma. Ďalšiu prepravu materiálu zabezpečila armáda. K Popradskému plesu ťahali materiál konskými povozmi, odtiaľ ho vynášali vojaci, pri záverečných prácach aj civilní robotníci. Samotná výstavba začala 3. augusta 1931. Pracovalo priemerne 7 murárov a 10 robotníkov zo Spiša a Liptova. Bývali v provizórnej búde a stravovali sa zo zásob, ktoré si priniesli na celý týždeň. Robotníkom nerobil problémy len ťažký terén, ale aj nepriazeň počasia. V dňoch 21.-25. septembra tam robotníci ostali uväznení pre snehovú búrku a takmer umrzli. Cesta dole na Popradské pleso im trvala 8 hodín. Stavební robotnici stihli ešte pred touto udalosťou vybudovať základy a časti múrov. Počasie stavbe chaty ani v nasledujúcom lete nežičilo. Ešte v júni 1932 bola stavba a okolie pod snehom. S prácami mohli začať až 11. júla 1932. Úplne ich dokončili 17. septembra 1932. Práce boli prevedené za 93 pracovných dní, v čom boli započítané aj dni nástupu robotníkov na stavenisko. Útulňa stála dokopy 143 503 korún. Aby žulové obvodové múry odolávali nepriaznivým klimatickým podmienkam, postavili ich 80 cm hrubé. Stavba bola zvnútra odizolovaná celotexom, okná boli dvojité, so železnými okenicami. Strecha bola rovná, drevocementová, zaťažená skalami, aby odolala silným vetrom. V nocľahárni, spojenej s jedálňou, bolo osem trojposchodových postelí.
Prvými nájomcami útulne boli Václav Fiška a Otakar Štáfl z Chaty pri Popradskom plese. Správcom bol lyžiarsky tréner a horolezec Alojz Krupitzer. Pôsobil tu do roku 1938, v nasledujúci rok ho vystriedal Ondrej Krasul’a. Počas vojny sa na chate skrývali slovenskí aj poľskí vlastenci prenasledovaní gestapom. Po vojne prišiel do zanedbanej chaty ako prvý chatár Jožo Horváth. Po ňom sa vystriedali Arno Puškáš, Mišo Stolár, Julo Parák, Oldo Bublík, Miro Jílek st., Laco Rychvalský, Belo Kapolka, Peter Rajec, Anton Marec. Súčasným chatárom od roku 1979 je Viktor Beránek. Roku 1939 sa chata administratívne odčlenila od Chaty pri Popradskom plese.
V priebehu rokov bola chata veľakrát poškodená snehovými lavínami. Posledná rekonštrukcia chaty začala 15. júna 2010 (po konci uzávery chodníkov) a náklady boli odhadované na 517 000 €. Celkovo urobili vrtuľníky 505 letov a nalietali skoro 95 letových hodín, počas ktorých vyviezli na chatu vyše 520 ton materiálu. Výstavbu chaty na kameru dokumentoval fotograf, kameraman a bývalý profesionálny horský záchranár Ladislav Janiga, ktorý spracoval film o histórii a rekonštrukcii chaty. Rekonštrukcia bola dokončená v septembri 2013. Na chate bola vybudovaná aj protilavínová ochrana v podobe štítu z betónovej konštrukcie. Lavína by tak mala preletieť ponad chatu a čo najmenej objekt poškodiť. To sa ukázalo aj v posledných rokoch, keď lavína napáchala len minimálne škody, v podobe zničeného komína, bojlera, zábradlia, či pár odnesených dosiek.
Chata mala v minulosti viacero názvov. V období prvej Československej republiky ju označovali ako Jubilejnú útulňu pod Rysmi a súbežne sa objavovalo aj označenie Útulňa KČST pod Rysmi, Útulňa pod Váhou, Útulňa pod sedlom Váha a podobne.
nadmorská výška: 1840 m.n.m
chata pod Soliskom
Prízemná drevená chata s kamennou podmurovkou bola otvorená 6. februára 1944. Postavili ju vo výške 1840 m.n.m., len niekoľko metrov od hornej stanice pôvodného lyžiarskeho vleku, na juhovýchodnom svahu Predného Soliska, ktoré oddeľuje v spodných častiach Furkotskú od Mlynickej doliny. Aj keď dali chatu do čiastočnej prevádzky roku 1944, úplne dokončená bola až v roku 1946. Pri doprave materiálu k stavenisku využili v zimných mesiacoch aj sane ťahané lyžiarskymi vlekom. Chata slúžila spočiatku výhradne lyžiarom. Prvým chatárom sa stal lyžiarsky inštruktor František Bujak.
V 60. rokoch min. storočia začala budova postupne chátrať a jej využitie neprinášalo požadovaný zisk. V zimnej sezóne 1966/67 ju už ani neotvorili. Avšak o chatu prejavil záujem horolezecký oddiel JAMES – Slovan Vysoké Tatry, ktorému vtedy predsedal Ivan Urbanovič st. Horolezci chatu opravili tak, aby bola schopná ďalšej prevádzky. Lyžiarsky vlek nahradila v januári 1970 sedačková lanovka, ktorá mohla privážať turistov aj v letných mesiacoch. Opravili turistický chodník zo Štrbského Plesa, s pokračovaním na vrchol Predného Soliska a do Furkotskej doliny. To malo vplyv na podstatné zvýšenie návštevnosti chaty, ktorú už nechali otvorenú celoročne. Okrem občerstvenia a stravy tu bola aj možnosť ubytovania.
Začiatkom 90. rokov bolo z hygienických dôvodov ubytovanie zrušené a z chaty sa opäť stal bufet. Po privatizácii prešla chata roku 1995 do súkromného vlastníctva. Nový majiteľ mal však záujem o celoročnú prevádzku chaty aj s ubytovaním. V roku 2003 sa začalo s obnovu chaty. Práce prebiehali netradične. Okolo starej chaty, vo vzdialenosti asi jeden meter vykopali ryhy pre nové základy. Na nich potom vyrastali nové múry, postupne zakrývajúce pôvodnú stavbu. Stará chata bola vtedy ešte funkčná, vchádzalo sa do nej otvorom v novom múre. Po dokončení múrov rozobrali za tri dni pôvodnú drevenú chatu. Celková prestavba chaty trvala neuveriteľne krátko – len od 1. septembra 2003 do 21. decembra 2003.
nadmorská výška: 1551m.n.m
Tatliakova chata
Prvá turistická útulňa bola na brehu Roháčskeho potoka postavená v roku 1883. S rozvojom turizmu však malá chatka nepostačovala. Výstavba chaty začala v roku 1937 na podnet Jána Ťatliaka (1876-1945), predsedu Klubu Československých turistov na Orave. V roku 1938 majstri dokončili hrubú stavbu a prekryli časť strechy. V nasledujúcich rokoch dorobili komíny a schody do pivnice. Nová dvojposchodová chata, ktorej architektúra bola ovplyvnená štýlom oravských chalúp, bola otvorená v roku 1941. Počas vojny sa tu ukrývali prenasledovaní Židia a partizáni. 9. decembra 1944 bola chata vypálená nemeckými vojakmi.
Klub slovenských turistov Dolný Kubín začal so stavbou novej chaty už v roku 1946. Hybnou silou výstavby bol Jozef Kajan. Stavali ju tesári z Habovky a Zuberca pod vedením majstra Jozefa Pilarčíka. Chata navonok pripomínala svoju predchodkyňu, aj názov dostala práve po Jánovi Ťatliakovi. Poskytovala ubytovanie až 100 turistom a bola obľúbeným lyžiarskym strediskom. Skrat na elektroinštalácii bol príčinou, že chata 28. mája 1963 do tla vyhorela. Zostala po nej len vedľa stojaca bývalá lyžiareň, ktorá dnes po úpravách slúži skladobný priestor horskej služby.
V roku 2013 bola chata zasiahnutá snehovou lavínou. Vo vysokohorskom teréne všetkých pohorí na Slovensku bolo v tom čase vyhlásené zvýšené lavínové nebezpečenstvo. Suchý sneh nabral dostatočne veľkú rýchlosť a energiu na polámanie stromov a na prekonanie prirodzenej terénnej prekážky nad chatou, ktorá ju doteraz pred lavínami úspešne chránila. Čelo lavíny sa oprelo do múrov Ťatliakovej chaty, pričom vyvalilo dvoje dverí a dve okná. Statika chaty ostala našťastie nenarušená. Krátko na to sa začalo s rekonštrukciou podkrovia, vďaka čomu dnes chata opäť ponúka ubytovanie aspoň počas letnej sezóny.
nadmorská výška: 1374 m.n.m
Žiarska chata
Žiarska chata sa od roku 1939 do roku 1944 stala jednou z najmodernejších turistických chát na Slovensku. Jej výstavba v tom období stála 400 tisíc korún a bola dokončená v júni 1939. Chata bola otvorená 1. júla 1939. V jej suteréne sa nachádzala lyžiareň a dve spoločné nocľahárne s 20 lôžkami. V nadzemných podlažiach sa nachádzali dve jedálne, z ktorých jedna bola neskôr prestavaná na chatárov byt, kuchyňa, 10 hosťovských izieb spolu s 30 posteľami. Umyvárne mali teplú aj studenú tečúcu vodu. Svietilo sa tu petrolejovými a tlakovými lampami. V tom čase to bola najmodernejšia chata na Slovensku. V dôsledku svojej ideálnej polohy a terénov na turistiku či lyžovanie si chata už čoskoro získala veľa priateľov a pravidelných návštevníkov z blízkeho okolia aj zo vzdialenejších končín. Zo známych osobností chatu navštevovali spisovatelia Dominik Tatarka, Ján Bodenek, Alfonz Bednár, ale aj maliari Ladislav Čemický, Fedor Klimáček či Mária Wimbergová. Chata vo vojnových rokoch poskytovala útočisko aj ľuďom prenasledovaným režimom. Po vyhlásení SNP sa na chate ubytovalo povstalecké vojsko a po odchode posledných turistov, ktorí boli na chate ubytovaní do 12. septembra 1944, obývali chatu už len partizáni. Po silnom útoku nemeckých vojsk v decembri roku 1944 partizáni chatu opustili. Nemeckí vojaci chatu obsadili a vydrancovali. Keď sa 11. decembra 1944 partizáni na chatu vrátili, našli už len tlejúce zvyšky deň predtým vypálenej chaty a do vzduchu vyhodené základy.
nadmorská výška: 1324 m.n.m
chata Zverovka
V ústí Látanej doliny, blízko poľany Zverovka, prenajal dolnokubínsky odbor KČST (Klub československých turistov) od Oravského komposesorátu drevorubačskú kolibu. Zásluhou svojich členov, kňaza Jozefa Maťašáka (1884 - 1926) zo Sedliackej Dubovej a učiteľov Jána Kilba a Štefana Magútha z Bieleho Potoka, ju prestaval na turistickú útulňu, ktorá ale nemala stáleho hospodára. Do užívania ju odovzdali 23. júla 1923. V dvoch miestnostiach na prízemí a v sene na povale mohlo prenocovať až 36 turistov.Táto útulňa do tla zhorela od prehriateho komína počas pobytu pražských turistov 18. augusta 1926. Správcami útulne v tom čase boli Dr. Pláňanský a študent Josef Dostál.
Na poľane Zverovka, pri stretnutí Roháčskej a Látanej doliny, v nadmorskej výške asi 1010 m nechal odbor KČST z Dolného Kubína postaviť turistickú chatu, ktorú pomenoval po priekopníkovi roháčskej turistiky Jozefovi Maťašákovi. Iniciátorom jej výstavby bol tajomník odboru, tabulárny sudca Ján Kofroň.Stavbu ukončili v polovici augusta 1928, kedy sa definitívne začala písať história chaty na poľane Zverovka.
Na prízemí Maťašákovej chaty na Zverovke bola spoločná nocľaháreň pre mužov, predsieň, kuchyňa a jedáleň. V podkroví sa nachádzali nocľaháreň pre ženy, izba pre osadenstvo chaty a komfortne zariadená hosťovská izba s dvomi lôžkami pre zvláštne návštevy.Pozdĺž priečelia sa tiahla veranda s pekným výhľadom na panorámu Roháčov.
Pri výstavbe tejto chaty sa ukázala ako výborná spolupráca odboru KČST s miestnou vojenskou posádkou. Podľa plánov štábneho kapitána Kopečného a staviteľa V. Kolína chatu postavilo 34 príslušníkov 1. a 2. horského práporu z Dolného Kubína v rámci ženijného cvičenia za 6. týždňov.TVýstavba tejto chaty stála 45 tisíc korún.
V rokoch 1930 - 1934 tu cez prázdniny hospodáril stredoškolský profesor Otto Havelka z Brna, ktorý pobyt na chate využil pri písaní svojich zaujímavých článkov a sprievodcov po Roháčoch.Od vianoc 1933 na Zverovke počas zimných sezón až do leta 1935 chatárčili bratia Mojmír a Vítězslav Šlampovci z Brna. Od roku 1929 počas letných prázdnin obhospodarovali chatu příbramskí študenti pod vedením poslucháča lesného inžinierstva Pravdomila Svobodu (1908 - 1978). Mimo letnej sezóny sa o chatu staral hájnik Bukna z neďalekej hájovne. Maťašákovu chatu zničili 8. decembra 1944 počas bojov s partizánmi fašisti. Chata do tla zhorela, čo dokumentujú rujny na tomto snímku, ktoré si obzerajú členovia výboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Dolnom Kubíne.Deň po zničení Maťašákovej chaty bola vypálená aj pôvodná chata pri Ťatliakovom jazere. V auguste 1935 prišiel za prvého stáleho chatára na Zverovku Štefan Šróba, syn horára zo Zuberca. Ten celý svoj život prežil v Roháčoch a na Zverovke pracoval až do roku 1965. V čase jeho pôsobenia sa tu výrazne zvýšila návštevnosť. Prístavbou kuchyne kolmo k zadnej stene a novým usporiadaním miestností sa zvýšila kapacita až na 40 lôžok. Hneď po skončení vojny bol vypracovaný projekt výstavby novej chaty na poľane Zverovka.
V roku 1946 sa začalo s výstavbou novej chaty. Táto stavba bola však po revízií pracovníkov povereníctva priemyslu a obchodu zastavená pre nedostatok úhrady 5. júna 1946 a nebola pojatá do 1. etapy výstavby vojnou zničených chát. Odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Dolnom Kubíne sa aj napriek zastaveniu výstavby chaty rozhodol dokončiť stavbu základov, okresané drevo bolo uskladnené a ostatná guľatina ponechaná štátnym lesom.Na snímke je zrub, ktorý slúžil ako provizórny pribytok pre chatára a robotníkov pracujúcich na stavbe chaty na Zverovke. Napriek viacročnej odmlke spôsobenej zastavením stavby úradmi sa v lete 1951 nová chata otvorila pre návštevníkov a turistov v Roháčoch.Prvým chatárom novovybudovanej chaty bol do roku 1963 opäť Štefan Šróba, ktorý ešte do svojich 65 rokov vykonával prácu údržbára. Po jeho smrti v decembri 1979 bol tradičný vystup v druhý vianočný sviatok k Ťatliakovej chate premenovaný na Štefanský výstup Štefana Šróbu. rokoch 1961 - 1963 sa spolu s prístavbou Chaty Zverovka postavili aj 4 dvojzruby, čím sa zvýšila celková ubytovacia kapacita chaty. V každom zrube bolo päť lôžok, čím sa ubytovacie možnosti zvýšili o 40 miest. Zruby sa nachádzajú v lese iba niekoľko desiatok metrov od Chaty Zverovka a slúžia dodnes. Za posledných 10 rokov, počas vlastníctva Chaty Zverovka KST v Dolnom Kubíne prešla celá chata mnohými opravami a rozsiahlymi rekonštrukciami. Rekonštruovaný bol celý interiér chaty. Veľké investície sa vložili do zariadenia ubytovacích izieb ako aj do reštaurácie. Zmodernizovala sa kuchyňa a vybudovali sa nové sprchy a toalety. Omladením prešiel aj exteriér chaty. Poslednou veľkou investíciou na exteriéry bola výmena starej šindlovej strechy za novú kvalitnú krytinu.
nadmorská výška: 1037m.n.m
chata pod Kráľovou hoľou
Búda bola pôvodne určená pre obsluhu vysielača na vrchole Kráľovej hole. Slúžila aj ako garáž pre snežné pásové vozidlo (ratrak). V 90-tych rokoch s nástupom automatizácie stratila jej prevádzka svoj účel a chátrala.
V roku 2015 chatu odkúpili a začali s jej rekonštrukciou miestni športovci Peter Kalman a Vlado Jambrich. Bránu nahradili veľkým oknom, pridali ďalšie okná, urobili nový vonkajší obklad i podlahy, vymenili omietky. Plechová strecha dostala nový náter. V júni 2018 bola slávnostne otvorená.
nadmorská výška: 1451m.n.m
chata M.R.Štefánika
Základný kameň chaty M. R. Štefánika pod Ďumbierom bol položený 20.7.1924. Táto chata mala nahradiť útulňu, ktorá bola postavená na vrchole Ďumbiera v roku 1902. Útulňu nazvali Karlova ochranná chata ale dnes je to už len hŕba kamenia.
Chatu začala stavať stavebná firma z Uherského Brodu, ale ťažké poveternostné podmienky ich čoskoro odohnali domov. V stavbe pokračovala firma Šašinka z Popradu, v ktorej bol palier Róbert Petrla. Tejto firme sa po troch rokoch ťažkej práce podarilo chatu dokončiť a 9.9.1928 sa mohla slávnostne otvoriť.
Prvým chatárom sa stal palier Róbert Petrla, ktorý si zo svojich spolupracovníkov vytvoril personál. Tak sa zo dňa na deň z murárov stali kuchári, čašníci a nosiči. Materiál vynášali hore Jánskou dolinou a za 1 kg sa platilo 1 korunu. Pre zaujímavosť pivo stálo na chate 5 korún.
Chata M. R. Štefánika pod Ďumbierom sa stala základom, na ktorom sa postupne budoval turistický ruch v tejto časti Nízkych Tatier.
V súčasnosti je chata majetkom KLUBU SLOVENSKÝCH TURISTOV a terajší chatár ju prevádzkuje od roku 1991.
nadmorská výška: 1740m.n.m
Kamenná chata
Po II. svetovej vojne sa začalo uvažovať s výstavbou lanovky na Chopok. S tým súvisí aj vznik pôvodnej Kamienky, postavenej v r. 1949-50 ako útulňa pre robotníkov, čo stavali lanovky. V roku 1957 už bol Chopok prepojený sever - juh a stal sa najväčším lákadlom všetkých rekreantov a lyžiarov na Slovensku. V roku 1959 sa Kamienka rozširuje do západnej strany. V 70-tych rokoch bola útuľňou pre vysokoškolákov, ktorí stavali chodníky na hrebeni Nízkych Tatier. V 80-tych rokoch ju preádzkujú Interhotely Ružomberok š.p. ako bufet. Po revolúcií Kamienku odkúpila rodina z Banskej Bystrice a prevádzkovala ju sezónne pri priaznivom počasí. Potom bola chata zatvorená a využívaná súkromne.
V roku 1996 sa objavujeme my, partia nadšencov a vytvárame z Kamienky novú vysokohorskú chatu s celoročnou prevádzkou. Krátko na to pre nevyhovujúci technický stav prestáva ťahať pôvodná lanovka, na ktorej sa chodilo do hora bokom a Kamienka sa stáva nosičskou chatou. V roku 2003 bola ku chate dobudovaná drevená terasa a o 3 roky neskôr sa začala rozsiahla rekonštrukcia, lebo v novembri 2004 nám strechu uchytilo. Vtedy sme dobudovali aj podkrovie so spoločnou nocľahárňou. V roku 2012 stredisko Jasná otvára nové lanovky, čím bolo po 15 rokoch obnovené prepojenie oboch strán Chopka.
V roku 2016 začala výrazná stavebná rekonštrukcia podľa projektu Ing.arch. Emila Križa. Začali sme betónovými plombami pôvodnej chaty. Zväčšenie jedálenskej časti, ktorá je rozdelená na rýchlu zónu s barom v starej časti, jedaciu časť v západnom "krídle" a južne "obývačka". Suterén je s technickým zázemím, skladmi a sociálkami. Veľké okná sú navrhnuté pre úsporu energie v čase slnečného svitu a zároveň aj vyzdvihujú prednosti jedinečnej polohy. Vymenili sme strešnú krytinu za nie strechu, ale "pancier". Zmenili sme hlavný vstup podľa chaty z rokov 50-tych. Akumulačné energeticky náročné pece sme nahradili ústredným kúrením, ktoré vykuruje celú chatu. Postavili sme pec so "živým" ohňom. Zabudovali rekuperáciu. A tešíme sa aj z celkom nového interiéru podľa návrhu Rules s.r.o.
nadmorská výška: 1985 m.n.m
útulňa Ďurková pod Chabencom
Útulna je známá i jako Chata Ďurková, Chata pod Chabencom, Turistická útulňa pod sedlom Ďurkovej, Útulňa pod Ďurkovou. Na starších turistických mapách nebo v průvodcích je označena jako Salaš pod Chabencom nebo také jménem Chabenecký salaš. Pořád je to ale jedna a ta samá útulňa, po úpravách je v celoročním provozu a vede ji správce.
Postavila ji Regionální rada KST Banská Bystrica, správcem je KST Jasenie. V letním období ji zaplňují turisté přecházející hlavní hřeben Nízkých Tater. V zimě ji navštěvují hlavně skialpinisté. V případě plné obsazenosti je povoleno správou parku nocležiště v okolí chaty ve stanech.Útulna je známá i jako Chata Ďurková, Chata pod Chabencom, Turistická útulňa pod sedlom Ďurkovej, Útulňa pod Ďurkovou. Na starších turistických mapách nebo v průvodcích je označena jako Salaš pod Chabencom nebo také jménem Chabenecký salaš. Pořád je to ale jedna a ta samá útulňa, po úpravách je v celoročním provozu a vede ji správce.
Postavila ji Regionální rada KST Banská Bystrica, správcem je KST Jasenie. V letním období ji zaplňují turisté přecházející hlavní hřeben Nízkých Tater. V zimě ji navštěvují hlavně skialpinisté. V případě plné obsazenosti je povoleno správou parku nocležiště v okolí chaty ve stanech.Útulna je známá i jako Chata Ďurková, Chata pod Chabencom, Turistická útulňa pod sedlom Ďurkovej, Útulňa pod Ďurkovou. Na starších turistických mapách nebo v průvodcích je označena jako Salaš pod Chabencom nebo také jménem Chabenecký salaš. Pořád je to ale jedna a ta samá útulňa, po úpravách je v celoročním provozu a vede ji správce.
Postavila ji Regionální rada KST Banská Bystrica, správcem je KST Jasenie. V letním období ji zaplňují turisté přecházející hlavní hřeben Nízkých Tater. V zimě ji navštěvují hlavně skialpinisté. V případě plné obsazenosti je povoleno správou parku nocležiště v okolí chaty ve stanech.Postavila ji Regionální rada KST Banská Bystrica, správcem je KST Jasenie. V letním období ji zaplňují turisté přecházející hlavní hřeben Nízkých Tater. V zimě ji navštěvují hlavně skialpinisté. V případě plné obsazenosti je povoleno správou parku nocležiště v okolí chaty ve stanech.
nadmorská výška: 1623m.n.m
www: útulňa Ďurková pod Chabencom
