Ždiar
Pôvodne niektorí historici uvádzali, že obec vznikla v roku 1282 ako Stragar, teda územie, ktoré daroval kráľ Ladislav IV. 12. júla 1282 Kozmovi, Mikulášovi a Štefanovi, synom Zumbotha a komesovi Arnoldovi, synovi Detrichga za ich zásluhy. Išlo o zem Stragar a Čierny les v Spišskej stolici. Na konci donačnej listiny sa uvádza opis hraníc. Podľa historika Branislava Varsíka treba túto zem stotožniť s dnešnými Bušovcami a nie so Ždiarom. Pôvodne sa na tomto území usádzalo valašské obyvateľstvo, ktoré hospodárilo na ľubovnianskom panstve zálohovanom Poľsku. Juraj Horvát z Plavča po roku 1584 odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a stal sa najväčším feudálom na Spiši. Patrili mu aj pozemky, na ktorých hospodárili, klčovali lesy a pásli dobytok roztrúsení osadníci. Juraj Horvát na základe nového kopaničiarskeho práva ich donútil, aby sa usadili a začali obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch. Vznik obce sa datuje na začiatok druhej polovice 16. storočia. Ždiar zakladal František Lužinský, kastelán zemepánov Horvátovcov. V roku 1590 bol Ždiar malým stálym sídliskom valašského obyvateľstva. Údajne do vypálených lesov prišlo 13 rodín, ktoré si územie rozdelili na 13 častí. A to tak, že krížom cez potok urobili 13 rovnakých lesných priesekov, a tak vytvorili hranice. Pozemky, na ktorých hospodárili mali pomerne veľkú rozlohu. Vďaka nim sa osada roztiahla do dĺžky 6 km. V druhej polovici 16. storočia dolinu okolo potoka osídľovali pastieri a uhliari z okolitých dedín, najmä z Lendaku. Vypaľovali les, rozširovali pastviny. Túto činnosť nazývali „žiarenie“ lesa. Preto sa obec nazývala Žiar. V dokumente z roku 1773 sa spomína ako Ždyar. V roku 1808 sa používal názov Žjar.Počas druhej kolonizačnej vlny boli rozparcelované bočné doliny a priľahlé vrchy. Časť pasienkov obyvatelia premieňali pomocou motýk na role. Keď sa zdokonalili poľnohospodárske nástroje a začal sa používať pluh, zmenilo sa motykové hospodárstvo na pluhové. Motykové hospodárstvo bolo typické pre vysokopoložené osady, tak vznikali izolované lazy, samoty, „šále“ a „cholvarky“. Na nových parcelách v Bacheldovej doline a pod Antošovským vrchom, v Pavlovskej doline, Blaščatskej doline, Bartušovej a Monkovej doline a na Sladičovskom vrchu vzniklo niekoľko osád, ktoré partia administratívne k obci. Administratívne patril Ždiar do Spišskej župy. Od 18. storočia do Magurského okresu. Neskôr od 1. mája 1884 do Kežmarského okresu. Okrem hospodárenia na pôde a v lesoch sa niektorí obyvatelia Ždiaru zaoberali pašeráctvom, pytliactvom a zbojníctvom. Známa je aj "cesta zlodejov", ktorá po prvej svetovej vojne dostala meno Cesta Slobody. viedla od Ždiaru cez Tatranské Matliare, do Starého Smokovca a ďalej okolo Vyšných Hágov do Štrby a Východnej. Kráľom tatranských pytliakov bol Jonek Lysý z Javoriny, ktorý údajne najradšej poľoval na kamzíky a svište.
